Tento týždeň som si opäť pripomenula, že práca korektora nie je len o čiarkach. Je aj o diplomacii, trpezlivosti a občas aj o tom, že človek musí nechať veci tak, aj keď vie, že nie sú správne.
Korektovala som text predvolebného letáku.
Zasahovala som do štylistiky, menila slovosled, opravovala neposedné íčka... Potom prišlo pdfko s mojimi úpravami, ale aj s novými chybami v textoch, ktoré neboli súčasťou prvého dokumentu. Našla som tam rôzne zaujímavosti: kulrúrny, krizu (kríža), pristavba garazi, oprava komunikacii... chýbajúce dĺžne, mäkčene aj preklepy.
Všetko som opravila, dokument odoslala a myslela si, že už je všetko v poriadku... Dnes však prišla pripomienka: „Zmeniť spojenie „stôl z nehrdzavejúcej ocele“ na „stôl z nerezu“. Slovo nehrdzavejúca je nadbytočné!“
A viete čo? Zasmiala som sa, úpravu na nerez nechala tak a s pokojom odpísala, že slovenčina slovo nerez nepozná, je to český parazit, ktorý v nej ešte stále žije. Aj keď by už nemal. A asi vieme, prečo je to tak.
Klient si však želá nerez.
A tak bude mať nerez.
Niektoré bitky totiž netreba vyhrať. Stačí vedieť, prečo ich človek vôbec bojuje a kedy má zmysel ustúpiť. A v tomto prípade? Pokojne nech ten nerez aj naďalej žije.
Hlavne nech leták splní svoj účel.
