Nepotrebujem korektora, veď ja viem písať!
S touto vetou sa stretávam pomerne často. Takýto postoj zastávajú aj mnohé médiá, či už tlačové alebo internetové. Veď každý vyštudoval nejakú strednú alebo vysokú, tak určite vie písať. Alebo žeby to nebola pravda?
Ku korektorstvu som sa nedostala náhodou. Táto cestička sa predo mnou vinula a kľukatila už asi od 5. triedy ZŠ. Podľa mojej učiteľky slovenčiny som mala excelentnú štylistiku a bezchybnú gramatiku. Samozrejme, v porovnaní s ostatnými. Nebola som génius, iba o čosi nadanejšia v slovenčinárskej oblasti.
Veľa som čítala, veľa som písala. Na strednej som už kontrolovala gramatiku a štylistiku svojim spolužiačkam a veľmi ma to bavilo. Hovorila som si, že to dám, to nie je problém. Ale až vysoká škola s jednoodborovým zameraním sa na slovenský jazyk a literatúru mi ukázala, že môžem byť síce nadaná, ale ešte stále toho veľa neviem. Absolvovala som päť úplne úžasných rokov na výške počas ktorých som priľnula ku korektorstvu ešte viac. Opravovala som záverečné práce mojich spolužiačok, ale aj iných študentov. A tu sa to začalo...
Prečo je ťažké byť korektorom?
Po doštudovaní som chcela robiť iba korektorku. Nechcem sa hrať na copywriterku, content editorku alebo inú hocijakú sukňu, ktorá píše. Písať viem, to je jasné, ale písanie ma tak nenapĺňa. Radšej opravujem a upravujem obsah, ktorý napíše niekto iný. Je to podľa vás ľahšie? Nepovedala by som.
Keď mi príde akýkoľvek text na opravu, musím ho najskôr zanalyzovať, zistiť, akým spôsobom autor píše, čo daným textom potrebuje povedať, aké prostriedky použije na vyjadrovanie, či ide o text odborný, populárno-náučný, o rozhovor s inými ľuďmi... Až potom sa pustím do korektúry. Často takýto text obsahuje veľa chýb. Nejde vždy len o kontrolu správnosti písania i/y alebo preklepov, ale predovšetkým o správnu štylizáciu s ohľadom na čitateľa. To je moja pridaná hodnota, moja zásada číslo jeden.
Veď načo by bol bezchybný text, ak by nebol určený konkrétnemu čitateľovi?
