Poznáte ten pocit, keď čítate text po sebe už ôsmykrát a všetko vyzerá v poriadku? A potom vám niekto ukáže chybu, ktorá tam kričí tak hlasno, že nechápete, ako ste ju mohli prehliadnuť?
To je úplne normálne. Keď text píšeme, náš mozog si vytvorí jeho „mentálnu verziu“. A tú potom pri čítaní uprednostňuje pred realitou. Číta to, čo chcelo byť napísané, nie to, čo naozaj je napísané.
Preto sa dá prečítať tá istá chyba aj desaťkrát. Mozog ju jednoducho ignoruje, lebo „tam predsa nemá byť“.
A presne vtedy prichádza na scénu korektor. Ja text nepoznám, nemám k nemu citový vzťah, neviem, čo chcel autor napísať. Vidím len to, čo tam je. A to je pri kontrole textu tá najväčšia výhoda.
Takže ak si niekedy hovoríte, že „toto som už mal/a vidieť“, verte mi – nemali. Mozog je šikovný… až príliš. Ale stále máte na výber – môžete osloviť aj mňa.
