Náš mozog je fascinujúci. Dokáže prečítať slovo aj vtedy, keď sú písmená poprehadzované – stačí, že prvé a posledné sú na správnom mieste. A tak sa zo slova korektor stane koertkor, z pobočky pobocky a z textu… no, občas niečo úplne iné.
Je to milé, kým si neuvedomíme, že ten istý mozog nás vie aj pekne oklamať. A práve preto sa pri korektúrach nespolieham len na „rýchle čítanie očami“.
Môj tajný trik? Slabikovanie ako v prvom ročníku.
Áno, presne to. Keď potrebujem istotu, že slovo je naozaj také, aké má byť, spomalím a prečítam si ho „po slabikách“. Mozog síce vie preskočiť poprehadzované písmená, ale slabiky neoklame – tie musia ísť pekne za sebou, inak to nedáva zmysel.
A funguje to skvele. Najmä pri dlhších slovách, technických termínoch alebo textoch, ktoré už autor videl stokrát a prestal vnímať detaily.
Prečo to spomínam?
Lebo aj korektor je len človek. Mozog máme všetci rovnaký – rýchly, šikovný, ale občas až príliš kreatívny. Rozdiel je v tom, že ja o tom viem… a mám svoje malé „prvácke“ poistky, ktoré mi pomáhajú udržať texty bezchybné.
Ak aj vás občas mozog presviedča, že tam žiadna chyba nie je, hoci tam je, nebojte sa – dá sa s tým pracovať. A ak nie, rada to skontrolujem. 😊
