V jednom texte sa občas udeje malý sociálny experiment: na začiatku si s čitateľom tykáte, potom mu začnete vykať, potom sa k nemu zasa vrátite ako k starému kamarátovi… a text medzitým len sedí v kúte a pýta sa: „Tak ako sa vlastne poznáme?“
Toto je presne ten typ chaosu, ktorý vzniká pri písaní úplne nevinne. Autor prepíše vetu, zmení tón, pridá nový odsek, niečo doplní… a zrazu sa z textu stane jazyková verzia „kto som a čo tu robím“.
A tu prichádzam ja – mierotvorkyňa medzi tykaním a vykaním. Urovnám vzťahy, nastavím hranice, rozhodnem, či si s čitateľom potykáte, alebo zostanete pri zdvorilom odstupe. A hlavne zabezpečím, aby sa to už počas textu nemenilo ako aprílové počasie.
Lebo nech je text akokoľvek dobrý, keď raz tyká a raz vyká, pôsobí to, akoby mal miernu jazykovú schizofréniu. A tú ja liečim veľmi rada.
