Keď poviem, že robím korektúry, reakcie sú takmer vždy rovnaké. Najprv krátke ticho. Potom zvedavý pohľad. A napokon otázka, ktorá príde s istotou východu slnka:
„A povedz mi… je toto spisovné?“ „Skloňuje sa to takto alebo takto?“ „Ako by som to mohol povedať inak?“
V tej chvíli sa cítim ako živý jazykový Google, len bez vyhľadávacieho okienka a s menším počtom reklám.
A tak vysvetľujem, že hoci je moja práca o jazyku, nepoznám každý význam každého slova, neviem naspamäť všetky skloňovacie vzory a nemám v hlave Synonymický slovník. Aj ja si musím veci overiť, dohľadať, porovnať, potvrdiť. Nie preto, že by som to nevedela – ale preto, že chcem mať stopercentnú istotu.
Korektor nie je človek, ktorý vie všetko. Korektor je človek, ktorý vie, kde to nájsť. A hlavne: ktorý to naozaj hľadá.
Takže keď sa ma niekto nabudúce spýta, či je niečo spisovné, pokojne odpoviem: „Daj mi minútku. Aj jazyková víla potrebuje občas nahliadnuť do príručiek.“
